Deadman in Wonderland

„Vrátime sa alebo tu budeme ešte dlho takto stáť? Mohli by sme sa ísť najesť, umieram od hladu..“ Po týchto slovách mi tak zaškvŕkalo v žalúdku až som sa musela chytiť za brucho. Ospravedlňujúco som sa usmiala. „Ak nechceme zmoknúť mali by sme si pohnúť.“ Nebo potemnelo a zahaľovali ho mraky. „Tak poďme, no nezabúdaj…. ja som tu nový.“ Prehovoril Eltai opäť tým neskutočným hlasom. Mohla by som ho počúvať hodiny. „Drž sa vždy pri mne alebo pri Heroldovi.“ Pozrela som naňho, veľmi nevytŕčal z davu. „…ale prosím ťa, v rámci možností pozeraj viac do zeme ako ľuďom do očí. My na niečo také nie sme zvyknutí a tvoje oči sú o to viac raritné.“ Žmurkla som naňho, prehodila si cez hlavu kapucňu a vyrazila rovnakým smerom ako je Červený front. Po pár metroch sme mierne zmenili smer. Aj počet ľudí, ktorých sme stretávali sa zvyšoval. Jedáleň bola blízko. Občas som niekoho pozdravila a spomalila som. Otočila som hlavu, aby som sa presvedčila, že Herold s Eltaiom idú stále za mnou. Všetko bolo v poriadku a práve vo chvíli, keď som išla žmurknúť ucítila som náraz a stratu stability. O malú chvíľu som bola na zemi a na mne ležal Eltai. Iba som prevrátila očami. Mohol by dávať väčší pozor. „Hej, mladý! Odkiaľ si?“ Uvedomila som si, že nie sme sami. V duchu som zakliala. Zakašľala som a postavila sa medzi Hanna a dvoch Loupov. „On je tu so mnou!“ Vystrčila som bradu. „Je to priateľ.. Môžete nás pustiť dnu alebo vám mám ukázať čoho som schopná?“ Môj hlas bol naliehavý a bola to viac vyhrážka ako skutočná hrozba, no po celom tábore sa niesli zvesti o mojej krvilačnosti.. Bohovia, tak veľmi som sa na nich smiala. „Tak priateľ čo?! A prečo sme ho dodnes nikde nevideli?“ „Sestry v zdravotnom stane vraveli o podivnom chlapovi so strašne bledou pokožkou. A tento tvoj chlapec nemá dvakrát prirodzené oči a stavím sa že aj jeho pokožka je bledšia od tej našej.“ Zneistela som, no skôr než som stihla zareagovať jeden z Loupov padal k zemi po Eltaiovom údere. „Ešte si niekto na mňa otvorí hubu a skončí na zemi tak ako tento frajer!“ Zazrela som naňho. To je to posledné čo mi chýbalo. Hlavou som mu naznačila nech si už konečne ideme sadnúť. Cestou k stolu nás sledovali všetky oči v jedálni. Netúžila som po ďalších klebetách, ale toto sa už zastaviť nedalo. Záhadný človek s čarodenicou.. No zbohom. Sadli sme si, Eltai oproti mne. „Čo som mal robiť?“ Vyliezlo z neho napokon. V hlase mal náznak ospravedlnenia, alebo sa mi to len zdalo? „Nič.. Mal si byť ticho a neupozorňovať na seba.“ Zasipela som. Snažila som sa nepôsobiť znepokojene a drzo som pozerala ostatným, ktorí na nás ukradomky čumeli, do očí. Pohľady sa jeden po druhom odvracali. Znenazdajky začal zvoniť poplašný zvon a niekto skríkol „HANI SA PREBOJOVALI CEZ OBRANNÚ LINÍU!!“ Videla som prekvapenie vo všetkých tvárach, strach len v niektorých. Neporaziteľných Loupov konečne niekto porazil. V duchu som sa usmiala, v jedálni nenastal rozruch ako by si niekto mohol myslieť, všetci ostali na miestach a upreli pohľady k dverám. Inštinktívne vystierali ruky k zbraniam. Zatiaľ čo som si vyhŕňala rukávy košele matne som započula: „Herold ostaň pri mne.“ Chlapec sa obzeral. „Kde mám zbraň?“ „Na tom nezáleží. Drž sa pri mne… alebo skôr pri čarodejnici.. ona bude mimo dejisko.“ Obrátil sa na mňa. „Čo ty nato, súhlasíš?“ Neodtrhnúc pohľad od vchodu som neprestávala byť sarkastická. „Sľúbil si, že nás budeš chrániť… Drž sa pri nás, Herold, budeme spolu. Bude to najbezpečnejšie a útek v takomto prípade bude najrýchlejší.“ V rýchlom slede udalostí sa rozleteli dvere a dovnútra sa vovalila skupinka kričiacich obrovských ľudí a toto najhlasnejšie kričiaceho som považovala za ich generála. „Ten parchant…“ Periférne som zazrela ako Eltai vstal z miesta. Nechystala som sa ho zastaviť. Zašepkala som kúzlo a vtedy dvaja z nie veľmi početnej skupinky vzbĺkli. Nepútala som na seba pozornosť, vnútri skupinky nastala panika, nevedeli odkiaľ to prichádza. „Zabijem ťa!“ Eltai sa rozbehol na najväčšieho. V duchu som zakliala, nesmie sa mu nič stať, pomôžem mu. Ten obrovský vytiahol dýku, ktorú som už videla. Nebol čas zamýšľať sa nad tým. „Vacuuming vitae!“ Ruka otočená dlaňou hore, namierená proti Hanom. Pomyselný zelený lúč vytryskol a zaryl sa do hrude najnebezpečnejšie vyzerajúceho Hana. Bude slabnúť. Životy čo z neho vytiahnem dostane Eltai. Tak je to správne. Len som nad bojom a poznámkami Nera a Eltaia mávla rukou. On si poradí, je veľmi schopný. Ak nie, som tu ja, ešte vždy môžem urobiť to čo pred chvíľou. Na zemi už ležalo zopár tiel a skupinky bojovali medzi sebou. Bilanciu nedokážem posúdiť z miesta, kde som stála. Na kraji jedálne práve Han zatlačil do rohu jedného z Loupov, ktorého som poznala z tábora. „Vel augne!“ Na dlani sa mi vytvorila malá ohnivá guľa, no bola som si istá, že ak by som ju hodila zhasla by skôr ako by doletela k Hanovi. Čo sa stalo? Upustila som snáď z pozornosti? Alebo strácam silu? Z myšlienok ma vytrhne… „Čarodejnica! Preber sa!“ Vzhliadnem. Jeho ruky mi kradnú silu. Jeho ruky horia namiesto mojej ohnivej gule. Toto nie. Okamžite s tým musím niečo urobiť, ponad hordu mäsa, krvi a ocele vidím ako Nero padá k zemi a Eltai sa ponáhľa mojím smerom. „Eltai, rýchlo…Herold, ruku.“ Podá mi ruku. Eltai sa natiahne a jeho dotyk sa prekryje s mojimi tichými slovami, ktoré spôsobia výboj energie a záblesk svetla. Teleport.