Pod hradom stala skupina o štyroch ľuďoch. Hrdzou obnosene obleky perfektne splývali s kamennou stenou opevnenia. Dvaja sa opierali o stenu zatiaľ čo ďalší dvaja skúmali niečo na zemi.
„Že vás napadlo vôbec prísť…“ ozval sa podivný železný hlas.
„To vieš… predstava byť s tebou je dosť odpudivá aj keď sme na povrchu.“ Ozval sa ďalší kovový hlas tento krát spoza mňa. Michael sa nikdy netajil odporom aký mal voči Krištofovi… akoby mohol, Krištof sa vážne vedel dostať ľudom hlboko pod kožu.
„Alex pozri sa.“ Zastavila ma medená rukavica, keď som prechádzal okolo dvoch čupiacich členov skupiny. Podľa hlasu som identifikoval Simonu. To čo mi ukazovala na prvý pohľad vyzeralo ako niečo čo… skratka niečo čo sa nedá ani opísať, pôsobilo to ako abstraktne umenie… až moc abstraktne až potom ako sa začala v tom prehrabávať sa objavili tvary pripomínajúc kostru, kostru malého človiečika.
„To dieťa mohlo mať nanajvýš päť rokov.“
„Ja viem ale pozri sa lepšie.“ Siahla mi po rukáve, čupol som si k nej a chvíľu hľadel na pozostatky. Kto su jej rodičia? Ako dlho tu je? Patrila do našej skupiny? Všetky tieto otázky ostanú v mojej hlave až pokiaľ nepríde niečo zaujímavejšie čím zamestnám svoju myseľ, mal som strach že to nepríde moc skoro, avšak opak bol pravdou. Na rebrách sa objavili zvláštne povlaky, nebol to popol, ani špina.
„Myslíš že to je z radiácie?“
„Určite že je Alex čo čakáš že naše kosti samovoľne počas rozkladu začnú meniť farbu na tmavočervenú až hnedú?“
Nie… nečakal som to, ani tuto osobu že si otvorí ústa a vytočí ma do nepríčetnosti len čo sa k nej priblížim.
„Fajn, stavím sa že už aj vieš čo to zapríčinuje…“
„Nebuď hlúpy, obaja vieme že tie kosti musím najprv podrobiť analýze… vážne si nič nepamätáš z príprav na výstup?“
Celá debata | RSS tejto debaty