Svet po svete, po konci konca, po ľuďoch. Tak zvyknem nazývať túto bizarnú krajinu, v ktorej si tieto pseudotvory chcú hovoriť ľudia. No nemajú právo. Loup – čierna diera, na ktorej to jediné dobré je, že je tu voda – a aj tú nám chcú zobrať tí špinaví HANi – sa rozprestiera ďaleko od všetkého. Naša strategická poloha je povedzme že výhodná, vzhľadom na to, že sme kotlina a sme z troch strán obklopení horami, zvyšok je voda. To jediné čo tu je vzácne. V meste a jeho blízkom okolí žije asi stotisíc ľudí z čoho asi jedna tretina sú bojaschopní muži, ostatok tvorí vrchnosť – čiže paničky s pudlíkmi, ktorí už dávno nemajú takú farbu akú by mať mali a ich podarení manželíkovia, ktorí sa už keď v rukách držia príborový nôž cítia ako vojnoví hrdinovia, remeselníci – kovotepci a kovolejári, baníci, obchodníci, roľníci, ženy, starí ľudia a deti.
Ja patrím do skupiny nižšej vrchnosti, no žiaľ, pudlíka šedej farby nemám. Som prvorodená a zároveň jediná dcéra skrachovaného aristokrata a jeho manželky z chudobnej meštianskej rodiny. Takže nám ostalo len postavenie, štipka moci a náš kedysi honosný dom. Teraz je podobne hnusne zatuchnutý, prehnitý a na spadnutie ako zvyšok tohto prekliateho mesta. Žijem tu už dvadsiaty rok – áno, mám 19 a ešte stále ma neprestalo baviť nadávať na tento chliev. Nie, nie som obyčajná rozmarná a rozmaznaná deva čo nevie čo chce od života. Jediné čo chcem je nejaký život mať. Nie sa len stále skrývať pri hlase mestského hlásnika alebo ráznom kriku môjho otca. Tajnú útechu mi prinášajú hodiny trávené s Theurgom. Len vďaka nemu nie som bezbranná, podobná svojím rovesníčkam čo pijú čaj so zdvihnutým malíčkom. On ma naučil prebudiť dar mágie v mojom vnútri. Klasické kúzla nie sú jeho špecialitou, dokáže vyvolávať démonov. Theurgom sa nestáva hocikto, nástupcom Theurga sa treba narodiť a zasvätiť tomu celú dušu. Ja som ochotná byť nástupkyňou. Bojové kúzla ovládam na prijateľnej úrovni. O pár dní sa postavím armáde HANov, no môj otec-tyran sa o tom nesmie dozvedieť. On túto vojnu podporuje, tvrdí, že ak HANov vyhladíme môžeme obsadiť aj ich územie a teda lepšie prosperovať, ale ja si myslím, že je to blud. Celá táto vojna je fraška. Akoby sme im trochu vody nemohli darovať, podeliť sa, veď aj oni sú len ľudia… vlastne poloľudia. Majú svoje božstvá, ktorým my neveríme, vraj. Ja osobne som nikdy žiadneho HANa nestretla, pretože ma v Loupe držia pod zámkou. Ale chcela by som. Nepochybne sú medzi nimi aj zaujímaví jedinci od ktorých sa máme čo učiť, neviem prečo si nemôžeme vzájomne pomôcť. Všetci tvrdia, že HANI sú pohanská tlupa zverov, ktoré treba hubiť. A ja, hus, som im asi začala veriť. Preto som sa zaviazala sama sebe, že tam, na fronte nejakého Hana spoznám a utvorím si vlastný názor a nebudem veriť poverám a klebetám, ktoré šíri môj otec i keď ani on ešte žiadneho Hana iste nestretol. Hlúpa politika.. „Mladá dáma, nikam nepôjdeš, vonku to je nebezpečné..“ Ach, rodičia, keby ste len vedeli. Pár dní a pôjdem tam. Zastavím krviprelievanie a potom navždy zmiznem. Napíšem mýtus sama o sebe. „Najnevypočítateľnejšie stvorenie.“ To ťažko. Majster vždy vie čo urobím, no to by zbytok ľudstva musel byť aspoň tak vnímavý ako on. A to nie je. „Ahoj, volám sa Enigme a som nerozumná rebelka.“ Tak by som sa mala predstavovať. Tie dlhé sukne, korzety a plášte ma už nudia. Zväzujú ma a bránia mi v rozlete. Ale veď počkajte, neprajníci, vydržte o pár dní. Odhodím francúzštinu a spôsobné správanie, ktoré mi aj tak nikdy na nič neboli. „Chceš priateľa? Vyvolaj si démona.“ Asi som na to odsúdená, nikdy som žiadnych priateľov nemala a nikdy som po nich ani netúžila, ale čo nie je to po čase byť môže. A práve teraz to prišlo. Tu ma to už nebaví. Preto sa vyberiem do vojny. Umrieť alebo niečo zažiť. Stretnúť priateľa alebo zomrieť v osamelosti na Červenom fronte. Ísť, bojovať a naplniť svoj osud. Všetko je lepšie ako hniť tu.
Celá debata | RSS tejto debaty