„Alex počúvaš?“
„Teba sa nedá nepočuť….“
„chápeš to? Ľudstvo bolo na rozmachu elektronickej vyspelosti a teraz… pozri sa na nás teraz, beháme v plynových maskách a dúfame že nás ochránia pred zamoreným ovzduším.
„Poď už, zvyšok skupiny nás čaká pod hradom.“ Prechádzali sme cez kedysi ľuďmi preplnenú obchodnú ulicu, dnes tam ostali len prázdne výklady, črepy skla na zemi, odstavená električka, sem tam trosky z rozpadávajúcich sa budov. Domčeky ktoré kedysi oplývali životom a farbami boli dnes len ošarpané, rozpadnuté vyblednuté spomienky z niekdajších čias. Ako sme kráčali smerujúc k hradu občas prebehla myš, popod nohy, sem tam sa na zemi povaľovalo ľudské telo, v minulosti by okolo mŕtvoly na verejnosti bol rozruch, no teraz…. v atómovom veku, je to úplne bežná vec, nemáme kam ukladať mŕtvych, tak ich proste vyhodíme na povrch kde uschnú a v podstate sa mumifikujú.
„Vieš čo si myslím Michael?“
„Neviem ale ty mi to určite povieš.“
„ak by niekto vtedy ten reaktor vyčistil myslím že aj tak by to nepomohlo, podľa mňa sme boli predurčený na to aby sme skončili žiť pod zemou. Snažím sa povedať, že si za to môže ľudstvo samé.“
„Alex… buď radšej ticho lebo pri tvojich úvahách rozmýšľam nad tým že si dám dole tu poondiatu masku aj s tým hnusným oblečením.
„Uvedomuješ si že tá olovená košeľa je len lacná kópia z čínskeho butiku?“
„Chod do kelu Alex, nie každý ma na adidas skafander.“ Cez masky nie je vidieť nič viac než oči, no v Michaelovom hlase som cítil ako sa škerí pri predstave že by sa bezpečnostne oblečenie rozdeľovalo podľa kvality, alebo značky. Zvyšok cesty sme išli mlčky, jediná vec čo prerušovalo to ticho bol, vietor prehanajúc sa pomedzi rozbité okna, budov a uličky cez ktoré sme kráčali my.