Ako náhle som sa jej dotkol všetko sčernelo, nebol som si istý či ju stále držím alebo som ju už pustil keď zrazu som stál na podlahe v akejsi miestnosti na nejakom čarodejníckom symbole. Tma, podivná vôňa akú som v živote predtým necítil a milión otázok v mojej hlave zrazu zmizli keď prehovorila jemným hlasom „Theurg…“ Herold stál po ľavej strane Čarodejnici tak isto otrasený ako ja….
Cez dvere vošiel muž ktorému v tej tme svietili šediny a v ruke držal druh nejakej rastliny. Pôsobil troška zľaknuto, avšak čarodejnica sa pri pohľade na neho ukludnila.
Nič nehovor, všetko viem, Gérom je mŕtvy a ty si stretla..“ hodil pohľad na mňa, no nie taký akoby sa ma bál ale skôr ako by ma chcel študovať. Nevedel som kde som ani či odtiaľ odídem živý no tasiť zbraň mi neprišlo ako najlepší nápad.
„Neviem kde som, kto ste a ani ako som sa sem dostal no….“ Herold ma kopol do nohy poza čarodejnicu a šepotom mi oznámil že to je ten mág o ktorom mi hovoril.
„Je trochu nezdvorilý, však?“
„Občas hovorí skôr ako si premyslí aké by to mohlo mať následky..“ poznamenala čarodejnica a otočila sa ku mne, opäť na mňa žmurkla a ja som len nemo ostal stáť.
Pokračovala v konverzacií s tým magom „Pane, nevyrušovala by som vás len tak. Je to dôležité, situácia je zlá a ja v tomto meste už asi nie som veľmi vítaná nakoľko som si k sebe pripútala Hana…“ netušil som o čom sa bavia a nechcel som im znova skákať do reči, spýtam sa neskôr čarodejnice ako je možné že mi horeli ruky a čo sa to vlastne deje, čupol som si a priamo hľadel na Mága stojaceho predomnou.
„Poď so mnou, pre nimi nie..“ čarodejka vykročila za ním a ja s Heroldom sme ostali sami len čo zatvoril dvere. Počuli sme tlmené hlasy no v podstate nič som nerozumel.
„Herold? Čo je to za vôňu?“
„To sú rastliny ktoré tu má poukladané, nikdy si nič také necítil?“
„Nie… žil som v podzemí na povrch som vychádzal len z času na čas a tam kde žijem rastliny moc nekvitnú kvôli tomu že tam nemáme vodu.“ Ako náhle som spomenul vodu uvedomil som si že som smädný a že už pol dňa som nemal ani kvapku na perách.
„Vieš kadiaľ sa ide odtiaľto von?“
„Eltai, snáď nechceš odísť….“
„Nie ale chcem trocha vody, tak že či by si mi nejakú nemohol priniesť.“
„Počkaj kým prídu a snáď nám nejakú ten mág dá.“ Po chvíľke sa otvorili dvere a tam stála čarodejka.
„Eltai, máš ísť za majstrom, chcel by s tebou hovoriť. Ja zatiaľ pôjdem zohnať tú vodu.“ Ostal som prekvapený ako mohla počuť o čom sme sa bavili. Pomaly som prešiel okolo nej a ešte naposledy sa pozrel do jej očí, prešiel som cez dvere a ocitol som sa v akejsi kuchynke alebo čo to bolo so stolíkom za ktorým sedel mág.
„Sadni si chlapče“ vyzval ma. Sadol som si priamo oproti nemu.
„Pane… mám len dve otázky. Prvá…“
„Kto si a prečo ti splanuli ruky ohňom ktorý ti neublížil, však?“ ostal som v nemom úžase a on to očividne vedel.
„Si jeden z klanu drakov, tento klan žil na severe, bledá pokožka, dračie oči… traduje sa legenda že ak sa Loupský mág stretne s Drakom a sú si súdený vytvorí sa puto, ktoré umožní drakovi používať kúzla mága avšak iba ak je jeho duša čistá, ale sám tomu neverím sú to nezmysli.“
„Viem čo som cítil a viem čo sa tam stalo.“
„Enigme nemôže byť s tebou prepojená.“ Ako náhle to povedal na mojej pravej ruke sčervenala koža a vyšľahol uprostred dlane malý plamienok.