„Hej ty pes stávaj!“ ucítil som na rebrách náraz ťažkej nohy Hanského muža.
„Čo chceš Samuel?“ opýtal som sa muža s tmavou pokožkou lemovanú jazvami s bitiek ktoré vyhral vďaka svojmu obriemu telu a svalom a nie mozgu.
„Máme prácu môj malý bieli kamarát.“ Pozbieral som sa z prachu a vyrazil za Samom. Volám sa Eltai mám 21 rokov a narodil som sa do sveta ktorý už dávno nie je to čo býval, otca si nepamätám a matka bola jedna z tých ľahších diev. Mám čierne vlasy rozstrapatené každým smerom, moje telo nie je ani zďaleka tak mohutné ako HANských mužov, avšak bohovia ma obdarovali rýchlosťou a silou neprimeranou mojim rozmerom.
„Čo za prácu zasa máme?“
„S blížiacou sa vojnou musíme pripraviť zbrane a povynášať ich s podzemia.“
Mesto Han je ukryté hlboko pod zemou nekonečné labyrinty cestičiek a uličiek vedu vždy iba k ďalšiemu rázcestiu a to k ďalšiemu a takto je to v celom meste je nás sotva päťdesiat tisíc no do vojny nás pôjde len úbohých tisíc. A prečo je vojna? Kvôli tomu čo Hani nemajú, kvôli vode mne je koniec koncov jedno či bude vojna alebo nie viem že tam nezomriem.
„Počuj Eltai čo ak v tej vojne zomrieš?“
„Sam veríš tomu že by ma nejaký z tých nafúknutých žabiakov z Loupu mohol zabiť? Čo všetko sme si už spolu preskákali a koľko krát sme už mali byť pod zemou a pozri sa na nás, celý Han nás pozná a bojí sa.“
„To máš pravdu boja sa ťa natoľko že ťa nechávajú spávať na ulici medzi odpadkami.“ Cítil som ako sa škerí aj keď kráčal predo mnou.
„Stavím sa že ich zabijem dva krát viac ako ty!“ napokon vyhrklo zneho.
„A o čo sa chceš staviť? Nič nemáš.“
„O dva litri vína a jednu Loupsku devu.“
„Ohó hovoríš to tak ako by si v Loupe vlastnil bordel.“
Konečne sme dorazili do skladiska zbraní.
„Vy dvaja tam tie meče na povrch s nimi!“ zhúkol majiteľ skladov.
„Tak Sam, ukáž čo je v tebe a vynášaj ich na povrch, východ je odtiaľto 10 kilometrov ak by si zabudol, tam tým smerom.“ Ukázal som na sever mesta.
„Si vtipný ako vždy ale v tomto skladisku je aj výťah ktorým sa dostaneme na povrch hneď.“