Po chvíli tichej a očakávania plnej tmavej nevedomosti čo sa bude diať ďalej, ktorú sprevádza zlý pocit netelesna a jediné čo cítim je vzdialený dotyk na mieste kde by asi mali byť dlane sa ocitneme v tmavej miestnosti, uprostred kriedového pentagramu nakresleného na zemi. Miesto, ktoré tak dôverne poznám a vôňa byliniek, ktorá mi pri smrade spálených hnijúcich tiel tak chýbala. „Theurg…“ Poviem potichu, viem, že nech je v hocktorom kúte tohto domčeka bude ma počuť a spozná ma po hlase. Učeň sa predsa len tak nezabúda. Vo dverách sa zjavil s trochu prekvapeným výrazom starší muž s prešedivenými vlasmi a pahýľom prasličky v šikovných a prácou s bylinkami zjemnených rukách. Keď zbadal, že nie som sama zneistel. Vydýchla som a premohla nutkanie ísť ho objať. Pustila som obe ruky, ktoré sa mierne chveli a uvoľnila sa. Vystúpila som z pentagramu.
„Nič nehovor, všetko viem, Gérom je mŕtvy a ty si stretla..“ Vzhliadol a pozrel na Eltaia. Pozrel mu priamo do očí, bez obvyklej loupskej ostýchavosti.
„Neviem kde som, kto ste a ani ako som sa sem dostal no….“ Herold Eltaia kopol do nohy. Theurg sa na mňa otočil.
„Je trochu nezdvorilý, však?“ „Občas hovorí skôr ako si premyslí aké by to mohlo mať následky..“ Theurg sa otočil a ja som žmurkla na Eltaia. Neviem či to pochopil, ale chcela som tým naznačiť „Nebráň sa, len ťa chránim..“
„Pane, nevyrušovala by som vás len tak. Je to dôležité, situácia je zlá a ja v tomto meste už asi nie som veľmi vítaná nakoľko som si k sebe pripútala Hana…“ V tejto vete slovo pripútať mohlo mať veľa významov, no okrem môjho učiteľa nikto nemohol pochopiť ten pravý. Kedysi mi o takýchto prípadoch hovoril, čudoval sa im a nechápal ako je to možné, netušil či je to skutočné alebo sú to len legendy.
„Poď so mnou, pred nimi nie..“ Odišiel do vedľajšej miestnosti a ja som ho nasledovala. Miestnosť bola malá, niečo ako kuchyňa spojená s maličkou jedálňou. Sadli sme si za stôl.
„Bojím sa..“ Začala som. „..toho puta. Neviem čo môžem čakať. A prečo vôbec? Prečo sa to deje? A prečo práve s ním? Je to Han!…“ Zrazu som nevedela brzdiť slová, ktoré zo mňa vychádzali, všetko šlo rýchlo. Zastavil ma a povedal jedinú vetu.
„Asi to tak má byť, keď sa to deje. Pamätaj všetko čo sa deje má nejaký účel. Veľký vlk s vami asi ešte niečo zamýšľa a chce vás použiť ako malú súčasť veľkého posolstva pre tento svet.“ To mi stačilo. Theurg sa zdvihol a ukázal na dvere.
„A teraz, mohla by si mi sem poslať toho Hana so zvláštnymi očami? Chcel by som si vypočuť aj jeho postoj.“ Pomalým krokom som vychádzala z miestnosti, keď ma Theurg zastavil.
„A Enigme, prosím skoč do pivnice do mojej studničky na čerstvú vodu, tvoji priatelia sú smädní.“ Prišla som naspäť k pentagramu. „Eltai, máš ísť za majstrom, chcel by s tebou hovoriť.“ Prosím, len sa neprieč ,pomyslela som si.
„Ja zatiaľ pôjdem zohnať tú vodu.“ Herold na mňa udivene pozeral, ale zodvihol sa zo zeme. „Pôjdeme do pivnice, ničoho sa nechytaj, prosím…“ Pohli sme sa smerom k malým dverám, za ktorými bola úzka chodby vedúca strmo nadol a so zníženým stropom. Cestu osvetľovala sviečka v mojej ruke. Na poslednom schode som zakopla. Sviečka zhasla. V dobrej viere, že ak mysľou zapálim sviečku Eltaia nepripečiem, som tak urobila.
Celá debata | RSS tejto debaty