Deadman in Wonderland

„Vrátime sa alebo tu budeme ešte dlho takto stáť? Mohli by sme sa ísť najesť, umieram od hladu..“ vyzeralo to že vetu ešte neukončila no jej žalúdok prehovoril za ňu a ona sa zasa usmiala iným úsmevom. Prekvapovala ako sa také krehké stvorenie môže dobrovoľne rozbehnúť do boja.

„Ak nechceme zmoknúť mali by sme si pohnúť.“ Dodala ešte napokon. Ani som sa nepozrel na oblohu proste som jej veril.

„Tak poďme, no nezabúdaj…. ja som tu nový.“ Usmial som sa na ňu a rukou ju pobádal aby ma viedla cez dav k jedálni.

„Drž sa vždy pri mne alebo pri Heroldovi.“ Pozrela som naňho, veľmi nevytŕčal z davu. „…ale prosím ťa, v rámci možností pozeraj viac do zeme ako ľuďom do očí. My na niečo také nie sme zvyknutí a tvoje oči sú o to viac raritné.“ Predtým ako si vyhodila kapucňu na hlavu na mňa žmurkla a bolo mi jasné že odo mňa chce maximálnu dôveru a tu jej dám. Kráčal som potichu ako tieň a zvádzal vnútorný boj so sebou. Zabil som jej najlepšieho priateľa ale on zabil môjho…. pochopí ma? Spravila by to isté? Na pár minút som sa cítil byť vinný no potom som si povedal… Do prdele bol to Sprostý loup ktorý zabil môjho brata. A striasol som zo seba všetky pochybnosti.

Z času na čas niekoho pozdravila a trocha spomalila, zakaždým som sa prispôsobil keď zrazu som ucítil iba náraz do jej chrbtice a potom ako sme obaja padali k zemi. Následne na to som ucítil pod pažami ako ma zdvíhajú minimálne dvaja loupovia. Nech som sa snažil akokoľvek  očnému kontaktu som nezabránil. Potom podali ruku čarodejnici no naspäť sa pozreli na mňa.

„Hej mladý! Odkiaľ si?“ zhúkol mohutnejší Loup na mňa. Zaťal som ruky v päsť a tváril sa že som nemí.

„On je tu so mnou!“ vopchala sa medzi mňa a Loupou „„Je to priateľ.. Môžete nás pustiť dnu alebo vám mám ukázať čoho som schopná?“

„Tak priateľ čo?! A prečo sme ho dodnes nikde nevideli?“

„Sestry v zdravotnom stane vraveli o podivnom chlapovi so strašne bledou pokožkou. A tento tvoj chlapec nemá dva krát prirodzené oči a stavím sa že aj jeho pokožka je bledšia od tej našej.“

A dosť. Jemne som odsunul nabok čarodejnicu a z fleku rozbil nos tomu mohutnému loupovi.

„Ešte si niekto na mňa otvorí hubu a skončí na zemi tak ako tento frajer!“ zahučal som na celú jedáleň.

Potom som sa pozrel na čarodejnicu a z jej pohľadu som vycítil mierny hnev a trocha obáv, kývla hlavou smerom k prázdnemu miestu a ja som pochopil o čo jej išlo. Ticho som kráčal za ňou až som si napokon sadol oproti nej.

„čo som mal robiť?“ napokon so mňa vypadlo.

„Nič.. Mal si byť ticho a neupozorňovať na seba.“ Jej hlas bol pokojný a vyrovnaný až tak moc že som radšej sklopil pohľad a hanbil sa ako pes že som tak ľahko stratil zdravý úsudok.

Znenazdajky začal zvoniť poplašný zvon a niekto skrýkol „HANI SA PREBOJOVALI CEZ OBRANNÚ LINÍU!!“

Odvrátil som pohľad od čarodejnice a zovrel rukoväť meča za mojím chrbtom. Pozrel som sa či je Herold stále pri mne a zameral sa na miesto odkiaľ by mohli prísť.

„Herold ostaň pri mne.“

Chlapec sa zmätene obzeral a snažil sa pochopiť čo sa deje naokolo.

„Kde mám zbraň?“ napokon sa opýtal.

„Na tom nezáleží drž sa pri mne… alebo skôr pri čarodejnici… ona bude mimo dejisko. Čo ty nato súhlasíš?“

Hľadiac na ňu z profilu som pomaly vyťahoval meč z púzdra zatiaľ čo ona ironicky poznamenávala že som sľúbil že ich ochránim a že budeme bok po boku. Mala pravdu prikývol som si sám pre seba a pre istotu sa pozrel či Herold stále sedí vedľa mňa  keď v tom sa rozvalili dvere a tam stála skupinka Hanov na čele s Generálom Renom.

„Ten parchant….“ zasyčal som a zodvihol sa z miesta. Znenazdajky dvaja  z nich začali horieť a ich skupinku to trocha prekvapilo, ostatný Loupovia stáli v obrannom postoji, mnohý z nich nemali ani len brnenie a čakali na to čo sa bude diať. Nemohol som čakať… z ničoho nič moje telo zaplavila túžba zabiť Rena.

„ZABIJEM ŤA!“ zahučal som z plného hrdla a rozbehol sa na Rena. Z Ničoho nič som uvidel ako Ren spravil krok dozadu a trocha zneistel, no zrazu vytiahol, mne už dobre známu Nerovu dýku a tasil ju priamo oproti mne.

„Eltai! Zradiť nás a zabiť Nera? Spečatil si si osud“ naše čepele sa stretli a ja som stál tak blízko že nosom som mu mohol leštiť hodnosti na hrudi. Odsotil ma a ja som  pristál o pár metrov ďalej.

„Udržte formáciu tohto malého haranta si vychutnám ja sám.“ Zavrčal na chlapov za ním a vykročil ku mne. Prikrčil som sa za zovrel svoj meč v rukách ešte pevnejšie… no zrazu som ucítil nehoráznu úľavu vystrel som sa a zabodol som meč do zeme, zhodil kapucňu z hlavy a zaostril pohľad na Rena. Zastal a pozeral čo robím.

„Ty si sa tuším zbláznil Eltai.“

Hlasne som sa začal smiať, tak hlasno a krvilačne ako ešte nikdy.

„Práve naopak… zabijem ta  holými rukami.“

„Ty smrad!“ rozbehol sa na mňa a zbraň mal presne namierenú na moju hruď. Zatvoril som oči a stál som úplne uvoľnene podliezol som ho a kopol ho do chrbta, elegantným saltom som pristál na za ním a opäť sa rozbehol do neho, presný kop pod koleno, on sa prudko otočil, podliezajúc čepeľ jeho zbrane som postrehol jeho pohľad túžiaci po mojej hlave.

Z ničoho nič sa mi zapálili dlane, odskočil som od Rena a zaplavil ma pot a strach. Preklial ma? oheň sa rýchlo rozšíril až k ramenám, no ku podivu nepálil. Zodvihol som ruky tak aby som videl na svoje dlane a hýbal prstami. Všetko bolo v poriadku…. letmo som hodil pohľadom po miestnosti všetko sa dalo do pohybu všade sa bojovalo iba čarodejnica a Herold boli stále na tom istom mieste, ibaže ona teraz pôsobila neisto.

„Čarodejnica! Preber sa!“ zakričal som cez celú miestnosť. Rozbehol som sa znova priamo na Rena ktorý bol v šoku z toho čo sa udialo, vyskočil som a otočil sa okolo jeho krku tak že zároveň som mu zlomil väz a jeho telo okamžite vzbĺklo. Oheň zmizol, bežiac ku zbrani a čarodejnici som pretancoval pomedzi skupinky loupou až napokon som započul jej hlas ako ma volá.

„Eltai, rýchlo…Herold, ruku.“ Napriahla ruku ku mne a ja som sa jej horlivo dotkol.

(pokračujeme, prepáčte nám za dlhšiu pauzu nevychádzalo nám to s Mort časovo ) 🙂