Je čas. Odídem s dnešnou vlnou vojenských nadšencov, dnes ich bude tak veľa, že jeden mág hore-dolu, nič sa nestane. Situácia na najväčšom Červenom fronte sa v posledných dňoch veľmi nezmenila, vojaci stále umierajú a do mesta každý deň privezú niekoľko vozov so zranenými. Samozrejme, že len Loupskými. Loupi rukojemníkov neberú kým nemusia a zatiaľ k tomu nedošlo. Poslovia so správami o počtoch mŕtvych sem prúdia takmer neustále. Môj otec a zvyšok vrchnosti má hlavu v dlaniach. Znetvorené telá, rozsekané končatiny, diery v hlavách, krátery po guľkách po celom tele, ľudské vzlyky a mužské slzy, keď toto vidím začínam pochybovať či som sa rozhodla dobre. Utešujem sa len faktom, že ja mám schopnosť nepriateľa udržať od tela. Nemusím sa vyhýbať čepeliam a bojovým sekerám (?) Hanov. Týmto jediným sa môžem chlácholiť.
Musím sa zbaliť, o pár hodín odchádzame. Z Loupu nová línia vyráža už tradične o jednej. Beriem si koňa – moju Nettu, pre rýchly presun, kožené brnenie čo som si dala tajne ušiť, jednoručný meč – s ktorým toho veľa neviem, ale ja ani neočakávam, že nejaký Han by sa dostal tak blízko, svoje vedomosti, ktoré mi do hlavy vlieval Theurg a kameň, malý, dá sa nosiť vo vrecku a pripomína vlka – posvätné zviera Loupov. Plášť, kapucňa, sedlo, upevniť, nasadnúť.. A čo najrýchlejšie k majstrovi. S rodičmi som sa nelúčila, nechala som im obálku s textom :
„Milí rodičia, vy predsa viete, že som tu nikdy nebola šťastná a tak teraz odchádzam. Idem pomôcť svojej vlasti a tomuto zatuchnutému mestu. Snáď sa ešte vrátim. Nehľadajte ma. Vaša E“
No teraz ísť za majstrom, poslednýkrát. Precválala som zopár uličiek, vyhla sa prekvapeným pohľadom známych môjho otca a z koňa som zoskočila pred dverami nad ktorými sa hojdala tabuľka s nápisom „Bylinky“, potľapkala som svojho hnedáka a vbehla som do vnútra. Majster ani nezdvihol hlavu od medvedieho cesnaku, žil tu v utajení ako bylinkár.
„Enigme moja, v tom koženom brnení vyzeráš tak…Prečo ho vlastne máš oblečené?“ Už bol trochu zábudlivý.
Pristúpila som k nemu. „Majstre, je čas naplniť poslanie nástupkyne Theurga. Odchádzam na Červený front. Prišla som sa…“
„…rozlúčiť, ja viem.“ Vzhliadol a pozrel mi do tváre. „Si odhodlaná, ale strach ťa neobchádza.“
Sklonila som hlavu a on mi zovrel ruku. „Ak to tak má byť a ty máš pomocou zla konať dobro, tak choď. Choď v mene vlka a vráť sa v sláve.“
„Verím, že sa ešte uvidíme, Theurg.“
Nemohla som tam dlhšie stáť, zvony už zvolávali všetkých vojakov na hlavné námestie. Všetci vyzerali tak drsne, meče a strelné zbrane na tom istom mieste v neskutočných počtoch. Tí čo bojovali na blízko nemali kone, len lukostrelci a ja sme ich mali. Jazdci nám chýbali. Bola som tam v ten deň jediný mág a jediná žena. Teda, až na babky liečiteľky, ale tie šli popredu. Nemohla som si dovoliť odhalenie. Svoje dlhé tmavé vlasy, na ktoré som normálne bola hrdá, ale teraz zavadzali, som mala stiahnuté do chvosta a hlavu mi zakrývala čierno-čierna kapucňa. Môj kôň bol rovnako nepokojný ako ja sama. Nikto si nedával na čas, všetci sa lúčili a objímali, v tej chvíli som sa cítila ako najbezcitnejší človek na svete. No ja na front nejdem umrieť, na rozdiel od tých čo teraz plačú a dávajú si zbohom.
Autorka: Mort
Celá debata | RSS tejto debaty